Hľadanie lepšieho života (keď vojna bola na ústupe a front v Košiciach)
Zo spomienok Michala Zgibura, 85.ročného, Dečín
V roku 1944 sa začali mnohé rodiny z obce sťahovať do ZSSR, kde ich z hľadiska sociálneho mali čakať lepšie podmienky a život.
V prvej skupine bola rodina Kaščakova (Štefan, Anna a ich syn Štefan a dcéra Anna). V druhej vlne odišla rodina Ivana Vasiľka a Mária Jurcová rod. Vasiľková s rodinou, ako tretia rodina Michala Vasiľka, ich príbuzný Michal Zgibur (14.ročný) a Michal Radvák (16.ročný). Všetci sa usadili v Novej Grigorjevke s 10 000 obyvateľmi v blízkosti okresného mesta Anaňevo (počet obyvateľov cca 70 tisíc). Obe sídla oddeľuje od seba rieka. Okrem ľudí z Oľšinkova sa v obci usídlili aj občania z Jablonky (A. Dziak s družkou) a M. Bilik z Rokytova. Poslednom skupinou občanov, ktorí odišli, bola rodina Dobdova (Peter, Anna a synovia Vasiľ a Michal), Štefan a Mária Zgiburová a A. Sijka. Rodina Dobdova sa usadila v meste Balta, keďže štát nedovoľoval našim občanom sa usadiť vo väčších skupinách.
Hľadanie lepšieho života prinieslo obrovské sklamanie. Bývanie bolo veľmi chabé. Na začiatku dostali domy bez okien. Mnohé deti ochoreli z prechladnutia. Následkom toho zomrel aj synček Michala Vasiľka, Michal, ako 4.ročný. Ale obyvatelia týchto dedín boli našim veľmi nápomocní. Pomáhali im s potravinami a umožňovali im pracovať, aby si mohli zarobiť na živobytie. Pri tejto príležitosti sa nedá zabudnúť na Dášu Seneckú (toho času 25 ročnú) s mamou (toho času 60 ročnou) a bratom, ktorý bol baníkom na Donbase, v Novej Grigorievke. Táto rodina bola vo dne a v noci nápomocná, takýchto rodín bolo viacero.
Život v cudzine trval od novembra 1944 do januára 1946. Keď bolo po vojne a bola možnosť vrátiť sa späť, rodiny zatúžili po domove. V Odese požiadali úrady o návrat do Československa a s tam vydanými dokladmi vycestovali do vlasti. Na ceste domov ich však zastihlo nešťastie, boli im odcudzené doklady a tak museli prerušiť cestu. Na sovietsko-poľskej hranici museli z vlaku vystúpiť a boli v Ľvove zadržaní na jeden týždeň. Táto ťažká situácia sa dá slovami len ťažko popísať, bez jedla a dokladov. Keďže túžba po domove bola silná, podarilo sa im pokračovať v ceste načierno, nákladnými otvorenými vlakmi.
Skoro všetci sa vrátili. Rodina Ivana Vasiľka sa o dva mesiace neskôr vrátila opäť do ZSSR, pretože tu bolo všetko zničené a nebola ani prácaV ZSSR nechali priateľov, prácu a úrodnú zem a to ich ťahalo späť. . V Rusku ostala žiť aj Mária Jurcová s rodinou. Z rodiny Kaščakovej sa vrátil iba syn Štefan. Otec sa tesne pred vojnou (1940-1941) prihlásil do Červenej Sovietskej Armády. V posledných hodinách vojny padol v Berlíne. Jeho manželka a dcéra sa do ČSR už nikdy nevrátila.
Chlapci M. Zgibur a M. Radvák po návrate doma pokračovali vo vzdelávaní. M. Zgibur odišiel do Dečína, kde žije doposiaľ. Ostatní sa vrátili do svojich zdevastovaných príbytkov a začali žiť doma odznova.