Z histórie obce

V roku 1543 v rodinnom spore Juraja a Antona Drugethovcov sa na ich častiach Humenského panstva popri starších dedinách prvýkrát spomína Oľšinkov. Patril panstvu Humenné, od 18.storočia Szirmagovcom a rodine Dernathovcov. V roku 1556 nebol zdanený. Niektoré zdroje uvádzajú, že obec bola založená za účelom zriadenia liehovaru, ktorý sa nachádzal v dolnej časti obce zvanej „Muriska“ a súčasných Štecových záhrad. Názov lokality je odvodený od zrúcanín. V uvedenej lokalite sa našli aj mince zo 16.storočia, čo svedčí o tom, že sa tu narábalo s peniazmi. Niektorí občania hovorili o dvoch liehovaroch, ale informácie sa nepotvrdili. Neexistuje ani svedectvo o tom, kedy liehovar zanikol.

V roku 1715 obec mala 10 opustených a 12 obývaných domácností. V roku 1828 už bolo 36 domov a 291 obyvateľov, ktorí pracovali v poľnohospodárstve a lesoch. V štyridsiatych rokoch 19. storočia takmer celá obec zhorela. V tom istom storočí tu vlastnil všetku pôdu zemepán Karol Škoda. Po neúrodnom roku 1846 matrika uvádza 36 prípadov úmrtí na epidémiu (zrejme aj v okolitých obciach) a od hladu. Viacero rodín žilo v Občinách.

V prvej polovici 19. storočia bola postavená drevená škola a v roku 1911 kamenná.

Pohľad na obec pravdepodobne v medzivojnovom období. Zdroj: kronika obce

Obdobie prvej svetovej vojny

V roku 1914 odišlo 34 chlapov na rôzne fronty. 8 z nich padlo a 5 bolo ťažko ranených. V obci trval front do mája 1915. V dôsledku vojnových udalostí zhorel horný koniec obce. V rozhodujúcej bitke Ruské vojská prerazili frontovú líniu v pohorí Beskydy a snažili sa tiež preraziť líniu v pohorí pod kopcom Gušina. Tu došlo k stretu, pri ktorom padlo značné množstvo rakúsko-uhorských, hlavnej nemeckých vojakov. Pamätníci tvrdili, že pod kopcom na lúkach, kde došlo k boju z blízka bolo veľa odťatých hláv a iných častí tiel. Ďalšia väčšia bitka bola na Olšinkovských poliach pred obcou Výrava, cez ktorú R-U vojská ustúpili až do Valentoviec.

Obdobie 1.Československej republiky

Obyvatelia sa veľmi ťažko spamätávali z ničivej vojny. V zimných mesiacoch sa v miestnych lesoch ťažilo drevo. Gazdovia si zarábali pri ťažbe aj zvážaní. Neskôr sa pálilo uhlie. V dôsledku nesmiernej chudoby obyvatelia tiež odchádzali za prácou do cudziny. Do USA odišli bratia Ivan a Štefan Radvak, Mindžak, Kundrat, Zgibor, Babičová, Štecová Mária a iní. Babič zomrel v Južnej Amerike. Na sezónne práce do Argentíny a Francúzska odišiel aj Michal Gašpar.

V obci Oľšinkov žili aj židovská rodina. Bývali na mieste, kde v súčasnosti stojí dom Oleny Kosturjakovej. Židia tu vlastnili aj obchod, majiteľ sa volal Icko Fajgl, manželka Chana, dcéra Laja a dvaja synovia Mojše a Herško. Vlastnili veľký kus záhrady pod cestou, kde si od nich po častiach kúpili obyvatelia obce- Kosturjak, Riapco, Horkovič, Dobda, Mindžák a Zgibor. Táto rodina bola počas 2.svetovej vojny odvlečená a doposiaľ sa z nich alebo ich potomkoch nikto neohlásil.  Po vzniku Československej republiky bola vybudovaná kasáreň pre pohraničnú stráž. Táto budova bola v roku 1944 zbúraná nemeckou armádou.

Napriek zvýšenej ostrahe hraníc bolo rozšírené pašeráctvo cez hranice s Poľskom. Do Poľska sa pašovali napr. hodvábne pančuchy, športové topánky (Baťovky), postroje na kone, kovové rafy na kolesá, cigaretové papieriky, kamienky do zapaľovačov a iné drobnosti. Z Poľska sem prevážali soľ, lieh, petrolej, vajcia, mäso, udenáče a kone. Od roku 1928 do roku 1940 sa v obci vyrábal olej z ľanového semena, maku a z bukvíc. Drevená stupa bola pod kostolom.

Obdobie 2.svetovej vojny

Oslobodzovacie boje v pohorí Beskydy trvali vyše 12.týždňov. Obec bola oslobodená 30.10.1944. V neďalekých Výravských lesoch vznikla zo skupiny sovietskych zajatcov utečencov partizánska skupina „PUGAČOV“. Občania tejto skupine poskytovali priamu pomoc potravinami a pod. K tejto skupine sa z obce pripojili Andrej i Peter Radvakovci a Štefan Dobda.

Slovenská armáda obsadila západné svahy obce, kde mali pomáhať Nemcom pri útoku Sovietskej armády. Po vypuknutí SNP slovenskí vojaci svoje postavenia opustili. Obec obsadili Nemeckí vojaci ubytovaní medzi obyvateľmi. Po ich odchode do obce znova prišli Vlasovové vojská. Do značnej miery vydrancovali obec. Násilne brali dobytok, hydinu a potraviny.

V obci bola nariadená evakuácia obyvateľov. V priebehu príprav bol rozkaz zmenený. Evakuovali iba chlapi. Ženy s deťmi ostali doma. Chlapov evakuovali do Humenného a okolitých dedín. Do prechode frontu sa vrátili okolo Vianoc. Pri oslobodzovaní obce v dôsledku bojov zhorel dom občana Byčka a delostreleckým granátom boli zabití niekoľkí občania. Počas druhej svetovej vojny boli v obci zabitá Mária Zgiburov (1944), Michal Kundrat (1944) a Gašpar, ktorý bol usmrtení v Poľsku.

Hneď po oslobodení a návrate chlapov prebehla mobilizácia do jednotiek československej armády. Zmobilizovaní boli: Vasiľ Šteco, Ivan Gašpar, Ján Zgibor, Vasiľ Byčko, Vasiľ Skaľko, Ivan Kundrat. K nim sa pridali aj uvedení partizáni. Po ukončení vojny sa všetci vrátili domov. Ranení boli: Ivan Gašpar a Vasiľ Šteco.

Po oslobodení východného Poľska odchádzali občania ukrajinskej národnosti do ZSSR. K nim sa pripojili aj občania Oľšinkova: Štefan Kaščák, Michal a Ján Vasiľko, Peter Dobda, Štefan Sijka, Štefan Zgibur, Ján Šteco, Michal Zgibur, Michal Radvák, Anna Sijková, Zuzana Gašparová. Neskôr sa takmer všetci vrátili. Ostala iba rodina Jána Vasiľka, Mária Jurcová rod. Vasiľková s rodinou a manželka s dcérou Štefana Kaščaka.

Zdroj: Kronika obce Olšinkov